wz

 

Každá obec, kde sa narodí alebo pôsobí osobnosť umenia, politiky, vedy, techniky ap. je zväčša

hrdá na svojich rodákov a venuje im aj dostatok priestoru k tomu, aby si takú osobnosť uctila a pokiaľ už nie je medzi živými, aby si pripomínala jeho život a tvorbu aspoň pamätnou tabuľou na viditeľnom mieste. Tým zanecháva odkaz pre ďalšie generácie, aby boli hrdí na svojich rodákov s umeleckým cítením či inými prednosťami charakteru a tvorby.

O našej obci je známe, že v nej žili a žijú pracovití ľudia, že v nej žilo množstvo remeselníkov pracujúcich pre krušovske a chlebianske panstvo a vie sa i to, že u nás pracoval a pôsobil od roku 1959, kedy založil a režíroval amatérske ochotnícke divadlo, pán František MEDO (stal sa držiteľom najvyššieho vyznamenania, ocenenia za prácu v ochotníckom divadle - odznaku Jozefa K.Tyla) do roku 1973, kedy sa z obce odsťahoval. Treba podotknúť, že amatérske divadlo viedol popri svojom hlavnom zamestnaní ako svoju dobrovoľnú činnosť.

 

Málokto z našej obce však vie, že dňa 13. februára roku 1939 svojim detským plačom oznámil rodičom a príbuzným príchod na tento svet budúci  insitný umelec - maliar Jozef Bezák, učiteľ hudby hlavným povolaním, ktoré jeho s rodinou živiloTí skôr narodení a ešte žijúci si určite pamätajú jeho rodičov, ktorí istí čas u nás žili a ktorí sa tešili  z prvorodeného syna Jozefa.

O Jozefovi som sa dozvedela dva roky po smrti môjho svokra v roku 1980 od jedného poľovníka, keď som zberala medvedí cesnak v "chynorianskom lužnom háji". "Medzi rečou" mi hovoril, že u nich v Chynoranoch majú aj umelca Jozefa, ktorý maľuje, pekne kreslí obrázky, najviac "pajty" za domami a hlavne, že je ochrancom prírody. Bohužiaľ, meno poľovníka si už nepamätám. Vtedy som ešte nevedela o tom, že Jozef Bezák má "korene" v Horných Chlebanoch.

 

Prišli starosti, ťažkosti a množstvo povinností a tak som na túto podstatnú informáciu pozabudla a na riadne dlhé roky... až dnes, po napísaní prosby pani starostke Chynorian, som celkom náhodou pri hľadaní vo svojich písomnostiach  objavila výstrižok z novín...  prečítajte si a oboznámte sa so životom človeka, ktorého prvý vdych a výdych zaznel práve v našej malej obci Horné Chlebany o ktorej všeobecne hovoríme, že sa v nej nenarodili a nepôsobili, netvorili nadčasové diela žiadne osobnosti vedy, techniky, kultúry a umenia. A narodil sa tu práve insitný maliar J. Bezák!

Je hlavne na predstaviteľoch našej obce a potom aj na nás všetkých, či si vezmú/vezmeme "za svoje", že sa v našej obci narodil človek, ktorého diela sú nadčasové a majú čo povedať všetkým generáciám i to, že jeho život a tvorbu by sme mohli spoznávať prostredníctvom výstav  jeho diel. Narodil sa u nás Človek s veľkým "Č" - insitný umelec.

Je rok 2018 a nič sa nedeje, nikto sa z vedenia obce nesnaží byť hrdým na svojho rodáka na poli umenia ,nik mu doposiaľ nechcel dať urobiť na moje opakované žiadosti nereagujúc, ako sa im patrí dodnes tá tabuľa nie je urobená a tak  som na ňu  začala zo svojho dôchodku šetriť ja, dám ju urobiť ako súkromná osoba, keď je vo vedení obce stupidita a ľahostajnosť.  Priebežne návštevníkov webu budem informovať koľko som už ušetrila z mojej dôchodcovskej almužny....

taký krásny erb má obec a takých neprajných a necitlivo odmietajúcich vzdať česť dobrému človeku, kresťanovi a insitnému umelcovi, rodákovi obce, terajší starosta mu upiera už aj to, že je rodákom obce našej obce, hoci sa tu aj fakticky narodil v izbe hlineného domu, kde bývali jeho rodičia s ním u rodičov jeho matky. a nenarodil sa v topolčianskej nemocnici, ako sa dnes rodia deti. to už je vrchol neznalosti od starostu  a aj  obmedzenosti a  jeho predsudkov!.

 

vždy pracoval a maľoval i kreslil, len s myšlienkou napísanou dolu!

Ad HOnorem Jezus!

 

v skratke to je ako známy pozdrav

v preklade to znamená:

oznam som mala:(Po Obnova kronikárka obce vymazať z knihy!) (publikácia mala takmer sto strán, no keď bola už v tlačiarni , pani starostka mi oznámila, že môže mať iba 50, najviac 53 strán, že na viac strán nemá peniaze a texty zvyšné musím zmazať, že nebudú vytlačená, ona z knihy vyškrtala, čo tam nechce vidieť a vyškrtala aj texty čo som napísala o našom v umeleckom svete známom insitnom maliarovi, rodákovi obce Horné Chlebany, Jozefovi Bezákovi, ktorému razantne odmietla  dať vytvoriť Pamätnú tabuľu, že však v dedine žil len šesť rokov, ako celkom malé decko a ani jeden obraz dediny nenamaľoval a nenakreslil , ani jedného človeka z dediny nenamaľoval, a ani žiadny dom alebo chotár okolo dediny, trebárs Hlbočinu, jemu ona nemá prečo dať robiť tabuľu na jeho pamiatku ničím nie je pamätný pre našich ľudí, to boli jej mocenské argumenty, kto platil vydanie publikácie, ten rozhodoval o tom, čo tam bude, bohužiaľ! Nemohla predsa pripustiť, aby bol niekto známejší a slávnejší, vďaka informáciám o ňom, ako je ona pani starostka, dokonca aj moje meno vyškrtala pod názvom publikácie a dala ho maličkým písmom vytlačiť do tiráže publikácie, napíšuc namiesto slova:"napísala", slovo "spracovala", čo v skutočnosti je správny výraz pre autora, ktorému viacerí ľudia dajú rôzne texty do knihy a autor ich spracuje do jedného celku, lenže ja som históriu obce napísala bez akýchkoľvek textov od cudzích ľudí., hoci je len spravodlivé, keď je meno autora publikácie pod názvom publikácie, no však nie som žiadna historička, ale len obecná kronikárka(no získala som 1.miesto v celoslovenskej súťaži kroník obcí do 500 obyvateľov!) a dobrovoľná knihovníčka(takisto som získala čestné uznanie za knihovnícku prácu v obci, čo mi z úradu ani nechceli ani žisdnu odmenu dávať.),až potom som mala odmeny, keď mi začali za moju prácu platiť z okresnej knižnice!) bez patričného vysokoškolského vzdelania, to bol jej mocenský a silný argument, keď som sa vtedy ozvala, prečo moje meno pod titulom publikácie vyškrtala, však som autorkou publikácie, ale argument.... len vďaka nej a tak jej fotka s textom, ktorý písala dva týždne na prvej strane publikácie, ona bola tá najdôležitejšia, aby bola publikácia vôbec vydaná!, tak čo chcem od nej, aké autorstvo publikácie a bola som odpísaná, paňou čo mala moc v rukách a peniaze!(hneď po týchto našich zásadných nedorozumeniach som prestala robiť knihovníčku a prestala písať kroniku, odvtedy je všetko čo som vybudovala za viac ako 10 rokov v knižnici zničené, knihy porozhadzované v kultúrnom dome a kronika je dúfam aspoň, že je v okresnom archíve, lebo nikto už nie je kronikárom obce! dokonca odomňa pýtali kroniku, hoci bola na úrade, vôbec som ju nemala doma!)...Potom knihy o obci písal pán D. Vaňo, on spracoval texty tých, čo mu niečo dali a ostatné napísal on, aj fotil, ako som ja fotila voľakedy (Potom som písala publikáciu o Spolku Tri ruže o ktorom s prepáčením prd Chlebanci vedeli, chodila som od domu k domu a zisťovala kto bol v ružencovom spolku dediny, kto menil ceduľky, keď som to spísala, tak som to sama vydala a prefocovaním si publikáciu rozširovali CB rádioamatéri oboch republík medzi sebou, písala som všetko potom pre skupinu nadšencov s vysielačkami v rukách, takisto som spísala svadobné zvyky, ktoré praktizoval vyše 35 rokov môj svokor ako starejší a po ňom som robila 13 rokov starejšiu svadieb ja, aj publikáciu o možnej Turistike v okolí Chlebian (tu parazituje na práci človeka kde-kto a podpíše sa pod to ako autor a pritom informácie získal práve z mojej webovej stránky, hoci mám všetky texty autorizizované na ministerstve, kde som získala povolenie na vydávanie toho, čo som spísala a napísala, ako autorka uvedeného diela,  kto preberá text z mojich webov musí si pýtať odomňa dovolenie a musí uviesť odkiaľ informácie čerpal (takto sa dostali texty o spolku "Tri ruže" do knihy pána Vaňa, nikto si dovolenie nepýtal a ani nebol napísaný odkaz na webovú stránku odkiaľ boli informácie o Spolku Tri ruže v obci čerpané a to je každý povinný urobiť, inak hrubo zasahuje do autorských práv, ktoré mám potvrdené ministerstvom, ja som venovala čas a energiu tomu, aby som zvečnila tlačeným slovom duchovný život obyvateľov obce s cez storočia a nikto iný to neurobil, aby CB rádioamatéri vedeli čo najviac o obci, kde bol CB rádioklub s organizovaním nočného  vysielania z kopcov do dolín počas najkratšej noci roka, Jánskej noci, letného slnovratu  na Slovensku, na Morave a v Českej republike, počas Jánskej noci boli v oboch republikách cébečkári v horách na kopcoch a robili diaľkové spojenia, pokiaľ boli dobré podmienky v éteri, pre šírenie rádiových vĺn, pásma 27 MHz. (Takto som spísala aj "Zvyky obce" aké boli tu v Chlebanoch a vo V. Bedzanoch ).

 

Viac info tu!:http://hornechlebany.unas.cz/Publikacie.htm

publikácia je vytlačená spolu s pohľadnicami obce a pozvánkami v tlačiarni D. V. P. – tlač, P. Krátky, Ješková Ves, (Poznámka: kaštieľ a kaplnky interiér fotila moja známa šéfredaktorka časopisu poisťovníctvaz Bratislavy, ktorú som chcela ako autorku určitých fotografií uviesť, no starostka rozhodla, že tam bude len moje meno a nikoho iného, že však väčšinu fotiek som ja fotila v celej dedine, ani s tým som nesúhlasila, no ona rozhodovala čo v publikácii bude a čo nie!)

Zvon je živým srdcom obce a jej obyvateľov, lebo nás sprevádza celým životom.

Svojím bim – bam – bom nás pozýva k bohoslužbe, oznamuje nám poludnie i večernú omšu, poplašne zvučí pri požiari a veľkej vode a sprevádza nás na ceste do večnosti svojím smutným umieráčikom.

webová stránka o pochovávaní v obci a fotodokument z miestneho cintorína: http://cemetery.zaridi.to

Zvon je živé srdce dediny a toto srdce vysvätil, spolu s obecnými symbolmi, dôstojný pán dekan Lackovič z Topoľčian.

Dňa 12. septembra roku Pána 1998, za nádherného spevu cirkevného spevokolu pod vedením pána Jána Medu, začalo biť živé srdce zvona našej 365 obyvateľovej obce s 136-timi popisnými číslami svoju pieseň prítomnosti a budúcnosti.

 Srdce jeho predchodcu s nápisom na čepci: „Ioanes Knobloch Neosoli A.1789“ sa zastavilo po krádeži v mesiaci január tohto roku po 209 rokoch služby a zdieľania osudov obyvateľov našej malej obce. Jeho hodnota je nevyčísliteľná. Nový zvon vyrobený Kovotexom spol. s. r. o. Beluša bol zakúpený dňa 28. 8. 1998.

Na zvon bola urobená zbierka financií predajom knihy o obci Horné Chlebany.

Zvon si našiel svoje miesto v novovybudovanej zvonici pri dome smútku, resp. Dome nádeje, ako dom smútku nazval pri posväcovaní pán dekan Lasab. Hodnota zvona bude stúpať vekom búrok, páľav, zmien a pohybu budúcich generácií.

Slávnostná posväcujúca omša sa stala poslednou omšou v našej obci pre pána dekana Lasaba Andreja po viac ako 26 rokoch služby Pánovi a obyvateľom krušovskej farnosti. Peter Boris vo svojom dojímavom príhovore vyzdvihol záslužnú prácu pána dekana pre celú farnosť s dobrým a pozitívnym duchovným pôsobením na súčasné generácie. Pani starostka Helena Gálisová so slzami v očiach a kyticou kvetov v rukách z úprimného srdca ďakovala pánu dekanovi za dušpastierstvo so želaním Božej štedrosti v jeseni jeho života. Mnohé oči boli zarosené dojatím pri pohľade na nášho duchovného otca so šedinami na hlave, hnedými očami s jasnou iskrou sťa oči lesnej srny a prihrbenou, stredne vysokou postavou. Jeho čelo s dvomi hlbšími vráskami sa vyrovnalo pri pohľade na dietky s kytičkami ruží a úsmev na plných perách znovu zahrial pri srdciach tých, ktorí jeho kázne dlhé roky počúvali srdcom. 

Po slávnostnej svätej omši prešiel sprievod s pozvanými hosťami a obyvateľmi do kultúrneho domu na zasadnutie obecného zastupiteľstva. Pani starostka privítala cirkevných predstaviteľov a to: pána dekana Lackovičakaplana Suchého, medzi ktorými bol aj študent teológie Jozef- syn pána doktora Švercela z Krušoviec, prednostu z Topoľčian JuDr. Karola Gerháta, starostku Švecovú z obce Rajčany, starostku Priecelovú z  Noroviec, starostku GerhátovúChrabran, starostku Paulovičovú z Velušoviec, starostu Uhríka z Krušoviec,  starostu Bertaša z Továrnik, sponzorov - súkromných podnikateľov a pozvaných občanov (z každej domácnosti jeden zástupca).

Cirkevný spevokol navodil slávnostnú atmosféru po príhovore a poďakovaní pani starostky všetkým tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na výstavbe domu smútku, zvonice, opráv kaplnky atď. Kultúrny program pripravil a organizoval pán Ján Medo a v závere zaznela aj skladba o dedine Chlebany. 

Po obede zahrala bošianska dychová hudba. Vyhrávala aj cestou od kultúrneho domu k ihrisku. Pri jej tónoch ľúbivo a ladne našľapovali tanečným krokom mažoretky základnej školy v Krušovciach. Priateľský futbalový zápas starších pánov z Horných Chlebian a Krušoviec začal až po tanečných kreáciách mažoretiek, ktoré zožali potlesk zúčastnených divákov. (Hornochlebanci prehrali.)  

 

Večer osláv sa niesol v rytme skupiny Trio Selekt Horné Chlebany pod vedením J. Medu. Švédske stoly s občerstvením sa prehýbali pod dobrotami nachystanými kuchárom Vladimírom Kmotorkom. Ako je dobrým zvykom, pobaviť sa prišli i ostatní obyvatelia obce a občania susedných dedín. Veselá a dobrá nálada sa preniesla až do bieleho rána. Ešte o ôsmej hodine išli z tanečnej zábavy húfiky oslávencov a veselo si pospevovali pieseň o Chlebanoch.

O oslave 670. rokov od prvej písomnej zmienky o obci Horné Chlebany je na titulnej strane okresných novín Dnešok, zo dňa 10. 11. 1998 článok od starostky obce -pani Heleny Gálisovej pod názvom: „Spokojní boli všetci.“

V krajských novinách Hlásnik zo dňa 12. 4. 1998, ktoré píšu o ľuďoch z okresov, Nitra, Levice, Nové Zámky, Šaľa, Zlaté Moravce, Topoľčany a Komárno je zverejnený článok na strane číslo 9 pod názvom: „Netradičné „povinnosti“ Anežky Vražbovej, ktorý napísal pán Ľubomír Sysel. V článku je písané o svadobných zvykoch obce.

"SpolokTri ruže"

  http://hornechlebany.unas.cz   

e-mail: ocu.hornechlebany@mail.t-com.sk

Mapa Chlebian: http://www.tic.sk/horne-chlebany-okres-topolcany.html

http://slovakregion.sk/horne-chlebany

 

Jozef  B E Z Á K

insitný maliar a učiteľ hudby

s rodiskom v Horných Chlebanoch

 

Jozef Bezák sa narodil *13. februára 1939 v Horných Chlebanoch, zomrel 22. apríla 1997.

Jeho sestra Mária je mladšia o tri a pol roka. Obe deti dostali mená rodičov, ktorí po sobáši niekoľko rokov bývali v bydlisku manželky a neskôr si postavili rodinný dom v Chynoranoch, takmer na okraji obce, neďaleko rieky Nitry.
Po vychodení povinnej školskej dochádzky v Chynoranoch absolvoval strojníctvo na SOU v Partizánskom, kde aj rozvíjal svoj talent pre hudbu na Ľudovej škole umenia. Úspešne absolvovanie ĽŠU prebudilo v Jozefovi túžbu po vyššej forme štúdia. Prihlásil sa na Štátne konzervatórium v Bratislave, ktoré ukončil maturitou v roku 1961.
Dráha učiteľa hudby sa tak mohla začať. Vyučoval klávesové nástroje na ĽŠU v Bošanoch, kde sa neskôr stal riaditeľom. Predpoludním, aj po vyučovaní trávil svoje voľné chvíle pri rieke Nitre.

 

 

Pán Marian Gajdoš napísal...
 

Pri listovaní stránok novín a listín, na ktorých sú zmienky o pozoruhodných udalostiach života môjho rovesníka a priateľa Jozefa Bezáka a sú ešte zachované v jeho rodine (u rodičov), aj v MO MS, som zistil, že sa tieto akosi zle zachovali. Napriek tomu, že boli uskladnené v obaloch a v skriniach, papier - najmä noviny - žltne, krehne, čo nevidieť sa začne lámať. Počul som, že papier archiválie napáda škodca a je nepríjemné pomyslenie, že sa vzácne dokumenty nezachovajú. Čo ak ten prostý baliaci papier, ktorý v počiatkoch svojej tvorby používal Jozef, napadne škodca?
Našťastie sú fotografie, videozáznamy, kopírovacie stroje a iná technika na zachovanie i sprostredkovanie Jozefovej výtvarnej tvorby.
Ozaj, ako sa on vlastne k tejto práci dostal? Veď bol školený hudobník a hudbu vyučoval, veľmi rád spieval a mal veľmi rád futbal. Načrime do tých zažltnutých listín archívu ...


Jozef spomína...
Bola raz jedna rieka. Tá rieka pretekala mojím detstvom. Ctili sme si jeden druhého a ja som bol ako ona. Tichá, pokojná, ale i búrlivá, divo bičujúca brehy a opäť ústupčivá, až krotká. Krásavica, rozdávajúca zdravie a život, ktorý pre mňa znamenal bezstarostné šťastie po sihotiach, voňajúcich medom. Tichý šum striebrošedých vŕb, spúšťajúcich hrubé vrkoče z prútia do priezračnej hladiny zahalenej tajom rozprávok o vodnárovej ríši. Krištáľové bystriny plné rýb. Na predelí bystrín a pokojnej hladiny rieky nad haťou mlyn, čo spieval dedovu pieseň, voňajúcu chlebom, tokom cez náhon turbín. Pustáky, zurčiace nesmiernou silou života. V tichých, večeroch mi stará hať znela uspávajúcimi melódiami hravých vodopádov. To všetko spájali listy plné kvetov, ktorých vôňa ma dodnes mámi spomienkami na prvú lásku...


Od školských rokov sa zapájal do hier mladších chlapcov a dievčat, s rovesníkmi rád hral futbal, opekal zemiaky a občas aj ryby, táboril, zručne hádzal sekerou i nožom do bútľavej vŕby. Malý priehoň, Veľký priehoň, Ostrovy, najmä ten malý, v Malom priehoni, okolie mlyna i Podtopoľné, Závodie, ale aj Oráce a Ostrov Volavky, to boli miesta detského šantenia na povodí rieky, aj polia krížov a stohov po žatve, či Pažiť (kde bola skládka ľanu Ľanárskych a konopárskych závodov) miesta zábavy a hier. Jozef občas - a nie veľmi rád - vytiahol harmoniku, na ktorej obdivuhodne hral. Vtedy sme my, čo sme radi spievali, mali sviatočnú chvíľu.


Jozef spomína...
Tam, ďaleko od ľudskej zloby som žil svoje detstvo až do čias, keď sa nad krajinu, ako v zlej rozprávke, vzniesol červený mor. Ničil zem, vzduch, vnikal do ľudských duší. Zmĺkla dedova pieseň o chlebe, i tiché vodopády starej hate. Pod čiernou masou, ktorá sa valila korytom rieky, zmizli ryby, zmizli sihote, lúky, i moja mladosť, pretože som si uvedomil, že zomiera rieka. Jej smrť sa hlboko vryla do mojej duše. V desivom chaose sa začala krajina meniť na veľké smetisko, v ktorom sa spolu s materiálnymi hodnotami tratila ľudská dôstojnosť, i samotný človek.
Vtedy som pochopil, že na trón sadla hlúposť, proti ktorej sa nedá bojovať...
Nás, “parťákov”, pri potulkách chotárom či na povodí rieky pri ohníčkoch, ale aj pochôdzkach večernou dedinou utvrdzoval o kvalite vzdelania, o láske k hudbe svojím spevom. Aj keď sme spievali radi, Jozefova účasť s druhým hlasom znamenala, že sa na uliciach, najmä na Primaskom, aj v neskorých večerných hodinách protestne nezatvárali okná. Spev náš vytváral vtedy pohodu na oboch stranách - tých, čo spievali, i tých, čo počúvali - nikdy nie necitlivo, tobôž nie urážajúco.

 

Spomínam si veľmi pekne na Veľkonočný pondelok v roku 1962. V spoločnosti tých, ktorí sa vybrali oblievať v skupine s Jozefom, boli okrem mňa môj brat Anton, Paľo Hlaváč, Ignác Vacval, Vlado Bezák a Miro Bebjak. Napriek nie práve vydarenému počasiu to bola kopa pekných zážitkov, veselých stretnutí, hudby a spevu - najmä zásluhou Jozefa. Dokázal vyburcovať spoločnosť k príjemnej zábave, pretože nikdy nenachádzal inšpiráciu v alkohole, ale naopak, v láske k hudbe a spevu.

A čo sa týka futbalu? 
V závere šesťdesiatych rokov som už nebol aktívnym ani v "A” - mužstve, ani v jeho rezerve. Jozef, o niečo starší, sa tam začal presadzovať výbušnosťou i gólmi. Tréneri ho skúšali v “A”-čku, ale viac príležitosti dostával v “B" – mužstve. Bol typom hráča, ktorý vynikal najmä zodpovednosťou a oduševnením pre víťazstvo svojho kolektívu. Lopta pre neho nebola nikdy stratená. To všetko natrénoval na tzv."marakanách”, čo boli mini ihriská s koreňmi vo futbalových zápoleniach detských uličných družstiev s názvami: “AC koniec, Dunajplavba Primaske, ŠK Bukovec a podobne”. (Podobné mančafty mali aj Veľká ulica, Psota a iné časti obce).
Na malých ihriskách hrával “o dušu" a až do vyčerpania... súpera. Najbližší priatelia a svedkovia jeho obdivuhodného výkonu tvrdili, že Jožo Petrík (ako sme mu hovorili) v gumákoch uštval poľného zajaca ...


Jozef spomína...
Jednej noci som mal veľký farebný sen. Cesta, po ktorej som išiel, bola dláždená kamennými kockami, oboch strán lemovaná štíhlymi zlatožltými topoľmi. V diaľke sa črtali siluety mesta a postava muža v krátkom ošúchanom kožuchu a zajačej čiapke. Za uzdu viedol chatrného koníka, ťahajúceho sedliacky voz. Potom sa niesla hrkotavá ozvena kolies. Z prederavených bočníc žiarili slnečnice. Doštenák bol plný farby slnka a jasu. Zastali sme proti sebe. Spoznal som Vincenta. Uprene sa mi díval do očí a bez slova mi podal ruku. Mocný stisk vlieval do mňa prúd obrovskej sily a energie, ktorá začala vo mne prebúdzať túžbu po kráse. Bola to krása, ktorú som neštudoval..., ktorú som z diaľky poznal, ale o nej nerozmýšľal. Napokon sa ona stala mojou láskou osudovou...

Peripetie učiteľa hudby a riaditeľa Ľudovej školy umenia je ťažké uviesť podrobne, napriek tomu sa pokúsim uviesť to podstatné v skratke, V roku 1970 bol Jozef Bezák ako riaditeľ ĽŠU predvolaný k tzv.pracovno-politickým pohovorom pred komisiu odboru školstva Okresného národného výboru v Topoľčanoch. Jozef od mlada pomenovával veci pravým menom a nevedel ustupovať z postojov, ktoré zaujal a pre ktoré sa rozhodol z vlastných skúseností. Výsledok pohovorov nenechal na seba dlho čakať.

 

List

- ONV Topoľčany, odbor školstva, č. j. škôl-428/1970 zo dňa 28. okt. 1970, adresované riaditeľovi ĽŠU v Bošanoch Jozefovi Bezákovi.


Z rozhodnutia ONV odboru školstva pozbavuje Vás funkcie riaditeľa ĽŠU v Bošanoch dňom 31. 10. 1970 a ponechávam Vás na tejto škole ako učiteľa. V dôsledku toho dňom 30.10.1970 zastavujem vyplácanie Vášho funkčného príplatku.

Anton Mokoš, vedúci odboru.


No „neomylným“ sa toto opatrenie nezdalo dostatočné a preto onedlho nasleduje ďalšie:


“ONV Topoľčany, odbor školstva MV ROH pri ZDŠ v Bošanoch dňa 21.decembra 1970 rozväzuje s Vami pracovný pomer v zmysle ustanovenia §46 odst. 1, písm. e Zákonníka práce č. 65/1965 Zb v znení zákona č. 153/1969.


DÔVODY: 
Pri pracovno-politickom hodnotení v zmysle uznesenia vlády č. 272, pohovorová komisia na základe Vašich výpovedí zistila, že vaše postoje k politickému dianiu a povinnostiam socialistického učiteľa, sú v rozpore s požiadavkami, ktoré sú na učiteľa kladené. Vaša ideologická vyspelosť je nízka, preto nie je u Vás záruka vychovávať našu mládež v duchu marxizmu - leninizmu... Nasledujú poučenia.

vedúci odboru Arnold Mokoš


Učtárni ONV Topoľčany:
Na vedomie a zastavenie všetkých pracovných príjmov dňom 28. februárom 1971. Uzavrite mzdový list.

vedúci odboru Arnold Mokoš


Jozef spomína... 
Do detstva sa vraciam často v spomienkach. Spomienky sú rajom, ktoré nám nik nemôže zobrať, no spomienky na stratený raj dokážu vyvolať peklo v duši človeka. Žil som vo veľkom červenom pekle, v ktorom človek proti svojej vôli nemohol byť človekom. Poznal som ľudí, z ktorých sálalo dobro i krása, ale aj ľudí, šíriacich zlobu, pre ktorú som nepochopený tam, na pustých brehoch mŕtvej rieky plakal, keď zomierali stromy.
Nikdy som "nelízal" päty nikomu, červeným ani bielym , Vincent ma thea, ja rodičov. Pomohli mi prežiť najťažšie chvíle života. V každom mojom obraze je kus ich pracovitých rúk.


Odbor školstva ONV v Topoľčanoch na impulz previerkovej komisie urobil koniec ambíciám Jozefa Bezáka učiteľovať mladej citlivej duši žiaka - hudobníka. Rozhodne sa však v živote Jozefa prebudila túžba dať poznané a prežité na papier. Združstevňovanie drobných roľníkov v ktorých pretrvávali desaťročiami zakorenené návyky spôsobu obrábania pôdy, bolo vykonané necitlivo. Chemická ochrana a hnojenie porastov a tým zasahovanie do životného prostredia bolo robené neprezieravo, unáhlene čistenie odpadových vôd veľkých závodov na hornej Nitre bolo úplne nedostatočné, rieka bola tak zásobená chemikáliami, že sa skutočne stala mŕtvou riekou.
Jozef ťažko prežíval okupáciu Československa a najmä "dočasný pobyt" sovietskych vojsk na našom území, schválený predstaviteľmi štátu. To všetko sa žiadalo ubolenej umelcovej duši vyjadriť verejne, nielen pred nejakou komisiou. Už to neboli iba krátkodobé impulzy v tvorbe, vyvolané dejom a obmedzené časom. 
Sny a túžby vystriedal dlhodobý zámer vykonať niečo v prospech milovanej prírody. Za nemú prírodu písal Jozef sťažnosti, upozorňoval inštitúcie na nezákonnosť. Oblasťou jeho ochranného, i obranného postoja bol i náš Háj, ktorý si drancovaním, hraničiacim až s likvidáciou veľa vytrpel. Nie je ťažké uhádnuť, že začiatkom osemdesiatych rokov sa aj zásluhou Jozefa Bezáka tento stal štátnou prírodnou rezerváciou s názvom. “Chynoriansky luh” (úpravou Ministerstva kultúry SSR č. 3236 -1981 - 32 zo dňa 30.6.1981).

Jozef spomína...
Niekoľko týždňov po "stretnutí s van Goghom" som sa bezcieľne túlal poľom. Zastal som pri obrovskej table cukrovej repy. Bolo to zelené, slnkom zaliate more, v jeho strede sa nebadane pohyboval malý čierny bod. Osamotená babka okopávala repu. Tisíckrát som išiel okolo ľudí obrábajúcich pole, obdivoval som ich poctivú robotu, no ešte nikdy nezapôsobila na mňa tak mocne a strhujúco. Žena na sklonku života sa púšťa do veľkého zápasu, s motykou v ruke chce pokoriť zeleného obra. Bol to obraz žiariaci silou, ktorá mnou skrz - naskrz prenikla. Rozbehol som sa domov.
Z otcovho stolárskeho ponku som vytiahol ceruzu, vzal kus lepenky, hárok baliaceho papiera a zadýchaný som sa vrátil k babke. Pokojne pracovala. Rytmicky presne a neúnavne ponárala motyku do zeme, občas sa zohla a vytrhla zelinu. Po chvíli vystrela chrbát, ruky zložila na motyku a zrak uprela na koniec dlhého radu, aby v duchu odhadla, koľko ju toho ešte čaká.
Zem, nebo, tvár, veľké kostnaté ruky a zaprášená zástera splývali v dokonalej jednote, v harmónii, ktorá ku mne prehovorila zrozumiteľnou rečou. Bol som posadnutý zachytiť aspoň kúsok božskej dokonalosti...


Bezprostredne po hovoroch roku 1970 bol naňho vyvíjaný nátlak, mal zmeniť názory, postoj k zriadeniu, navrhovali mu nové pohovory s možnosťou všetko odvolať. Keď odmietol, nasledovala strata zamestnania a prenasledovanie, ktoré zanechalo na jeho zdraví, najmä na psychike, trvalé následky.


Napriek tomu v januári roku 1973 v Galérií mladých SÚV SZM v Bratislave mal samostatnú výstavu.

 

Z ohlasov a postrehov verejnosti vyberám:


Socialistický dnešok zo dna 24. 1. 1973, str.3 Výstava Jozefa Bezáka, autor článku Ľubomír Urban.


"Tento mladý umelec žije a tvorí v Chynoranoch a našej verejnosti nie je ešte príliš známy: prvýkrát sa jej predstavil vlani na jeseň na celoslovenských Trienáloch insitného umenia v Bratislave. Jeho obrazy vzbudili v radoch odborníkov značnú pozornosť. Momentálne má svoje obrazy aj na výstave v Dánsku, odkiaľ majú byť reinštalované aj do Nórska a Fínska. 
Rozsiahla expozícia v Galérii mladých je vlastne prierezom šesťročnej tvorby, počas ktorej si autor vytvoril vlastný, svojský štýl. Jeho nevšedný talent je zvýraznený citlivou, ale nie preexponovanou, výtvarníckou skladbou, zaujímavou filozofiou i netradičným spôsobom tvorby. Je očarený krásou života okolo seba, krásou ľudskej práce i zábavy...”
 

Viera Budská, Umenie srdca, Sloboda, 19. 1. 1973, str. 4,


Už podtitul článku pod obrázkom roľníka, opúšťajúcom svoje role, ťahajúceho prázdny voz do družstva, veta napovedá: "Objavil sa slovenský van Gogh?" 
V rozsiahlom článku sprostredkuje autorka pohľady, poznatky Jozefa Bezáka na niektoré uverejnené práce - uhlokresby a v závere konštatuje:

"Dali by sa vymenúvať ďalšie práce. Každá z nich má svoje vlastné poslanie, každá je skielkom z pestrého kaleidoskopu života. Jozef Bezák sa s nimi nerád lúči, nerád ich komukoľvek predáva. Sú jeho myšlienkami, každá z nich je kúskom srdca. Poznala som jeho tvorbu už k 3. Trienále v bratislavskom Dome kultúry, no tento rozsiahlejší pohľad na tvorbu bývalého učiteľa, insitného umelca Jozefa Bezáka, ma napriek tomu prekvapuje. Prýšti z hlbín duše, je čistá, úprimná, no zároveň obsahuje hlbokú ľudskú filozofiu, je preniknutá nevšedným talentom mladého tvorcu..."


Výstavu v Galérii mladých SÚV SZM navštívilo veľa priateľov a známych, zástupcov podnikov a spolkov. Mnohí iba ako “fanúšikovia”, iní aj kritickým pohľadom, avšak všetci so živým záujmom a pochopením zapisujú svoje postrehy v denníku výstavy (trvala od 9. do 31. januára 1973). Prevláda v nich optimistický pohľad na rozvíjanie talentu autora výstavy a nádej na tvorbu vo farbe. Cítiť hrdosť rodákov, ktorí sa jej zúčastnili, ale aj tých, rodičia ktorých žijú v Bratislave.


V liste Jozefovi sa na tému výstav vyjadruje priateľ Bohdan:


“Jozef!
Čítam o tebe v Smene. Od radosti plačem,... ver mi,... čo iné Ti mám povedať. V krátkej budúcnosti cestujem do Bratislavy. Čírou náhodou som mal 7. januára o Tebe kázeň. Mal som podobné slová v nej, aké som o dva dni neskôr čítal v Smene.
Si šťastné dieťa! Nech ťa Boh opatruje ..."

Kňaz Bohdan Galvánek v knihe návštev 18. januára 1973.


Jozef spomína ...
V kresbách sa nesnažím kŕčovite, za každú cenu vytvoriť čosi nové. Tomu, kto sa chce príliš rýchlo dotknúť hviezd, často samotná pravda, skrývajúca najvyššiu hodnotu a podstatu života, uniká. Som absolútny samouk. Pri pohľade na moje prvé obrazy, kreslené uhlom, mi ako maliarovi nedáte žiadnu šancu. Medzitým, čo som cítil a tým, čo som dokázal zachytiť na papier, boli nekonečné diaľavy...

 

20. decembra 1983 Jozefovu tvorbu v Los Angeles americkej verejnosti predstavil obdivovateľ jeho výtvarného prejavu pán Jiří Zavřel a pri tejto príležitosti sa v štvorjazyčnej publikácii so sériou 19 uhlokresieb vyjadruje takto:


“Bezák je dnes neznámým umělcem. Je však tajně slavným gigantem, kterému bude-li umožněno, aby byl světu představen v plné své tvúrčí síle, zastíní vše v čem dnešní světové moderní umení doslova tápe."


To Jozefa napĺňa radosťou a inšpiruje jeho tvorbu 0 nové - už farebnejšie - pohľady na život, napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu, i rodinným problémom. Pri svojej húževnatosti a po vášnivých dišputách so svojím žiakom Jozefom Košíkom, ktorého oboznamuje a ovplyvňuje, zvláda techniku olejomaľby, zmeniac iba predmet záujmu na živú prírodu, objekty, charakterizujúce chotár obce a okolia rieky, najmä typické chynorianske pajty.
V tvorbe a odkaze prevláda naďalej smútok i bolesť (prípadne hnev). Na sklonku života, už v boji so zákernou chorobou, spolupracuje s redakciou Duchovného života Slovenskej televízie Bratislava na realizácii filmu “Ajhľa, človek” o svojej tvorbe a pohnutom osudeNaposledy zaznieva jeho hlas verejne.
Jozef Bezák zomrel 22. apríla 1997 iba niekoľko dní predtým, ako STV film odvysielala.


Informácia!

bohužiaľ atiaľmám iba 105 eur, viac sa mi nedalo po centoch odložiť zo svojej almužny dôchodcovskej, ktorá je iba na holé prežitie, lieky a strava, tým som vybavená, no pokračujem ďalej po centoch odkladať na pamätnú tabuľu a verím, že sa mi to  časom podarí dokonať do konca roku 2020, priatelia, držte mi, prosím, palce, ďakujem Vám dobrým a rozumným ľuďom za morálnu podporu, za e-maily, čo mi píšete a za povzbudenia, ja viem, že je Jožko rodák, no vedenie obce to nechce vedieť, im by bolo treba písať, čo si o tom myslíte! Ďakujem aj za finančné ponuky, no ja nerobím žiadnu verejnú zbierku, iba informujem návštevníkov mojich webových  stránok a mojich netových priateľov o tom, ako  si tu u nás vedenie obce neváži fakt, že sa u nás narodil insitný maliar a oni na jeho počesť  nechcú dať urobiť žiadnu pamätnú tabuľu.  Aj dedinčania sa tvária akoby nebol rodákom, hoci už majú informácie  o ňom na tomto webe a mohli vidieť aj dokument o ňom v televíznom programe na TV2 a mali X možností navrhnúť obecnému zastupiteľstvu, aby sa pohli a urobili niečo v tomto smere a nechovali sa k svojmu slávnemu umelcovi rodákovi, Jozefovi Bezákovi, ako zlá macocha.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

obraz sú domy v ozdobnom scrape

 

 

 

obraz sú domy v ozdobnom scrape

obraz je cesta v polisostromamiv ozdobnom rámiku, kde som ho vsunula

 

 

 

Informácia

Pokiaľ máte záujem o niektoré obrazy na tejto stránke prezentovaných

KONTAKT JE TU!

Napísaťjardacek (zavináč)gmail(bodka) com

zavolať- 0918936204

vozdobnom ráme je detail-kosa

malý Jozef u nás žil do svojich 6 rokov!

 

Informácia!

Na stránkach nie sú všetky jeho kresby a obrazy, toto sú iba prezentačné stránky,informatívne, pokiaľ má niekto z návštevníkov  hlbší záujem o jeho obrazy, nech sa obráti na odkaz, ktorý je na stránkach uvedený, odkaz  písomný i ústny.

Odkazy na moje webové stránky

Aishwarya Rai India: http://aishwarya.wz.cz
Svet bábik a tvorcovia: http://svetbabik.czweb.org
Ľudový básnik: http://michalkrpelan.wz.cz
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psi: http://mikinka.czweb.org
Cezmín: http://cezmin.czweb.org
Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Svadba Chlebany: http://svadbask.unas.cz
Cemetery - Cintorín: http://cemetery.zaridi.to
Obec Horné Chlebany: http://hornechlebany.unas.cz
Jánska noc: http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk
Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB rádioamatérske hobby: http://cbrsk.euweb.cz
Milujem pani P...: http://milujempanip.wz.cz
Vianoce: http://www.vianocesk.wz.cz
Veľká noc: http://velkanoc.ic.cz
Stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Buldog english: http://buldog.czweb.org
Dieťa a jeho práva: http://dieta.czweb.org
Ranná Sedmička: http://rannisedmicka.ic.cz
Olympionik holub: http://olympionikholub.wz.sk
kontakt:
ccezmin@azet.sk

 

[ Späť | Dopredu ]

 

 

 

 

TOPlist