wz

H O R N É   CH L E B A N Y    S PRVOU PÍSOMNOU ZMIENKOU Z  r.  1328

 

Každá obec, kde sa narodí alebo pôsobí osobnosť umenia, politiky, vedy, techniky ap. je zväčša hrdá na svojich rodákov a venuje im aj dostatok priestoru k tomu, aby si takú osobnosť uctila a pokiaľ už nie je medzi živými, aby si pripomínala jeho život a tvorbu aspoň pamätnou tabuľou na viditeľnom mieste. Tým zanecháva odkaz pre ďalšie generácie, aby boli hrdí na svojich rodákov s umeleckým cítením či inými prednosťami charakteru a tvorby.

O našej obci je známe, že v nej žili a žijú pracovití ľudia, že v nej žilo množstvo remeselníkov pracujúcich pre krušovske a chlebianske panstvo a vie sa i to, že u nás pracoval a pôsobil od roku 1959, kedy založil a režíroval amatérske ochotnícke divadlo, pán František MEDO (stal sa držiteľom najvyššieho vyznamenania, ocenenia za prácu v ochotníckom divadle - odznaku Jozefa K.Tyla) do roku 1973, kedy sa z obce odsťahoval. Treba podotknúť, že amatérske divadlo viedol popri svojom hlavnom zamestnaní ako svoju dobrovoľnú činnosť.

Málokto z našej obce však vie, že dňa 13. februára roku 1939 svojim detským plačom oznámil rodičom a príbuzným príchod na tento svet budúci  insitný umelec - maliar Jozef Bezák. Tí skôr narodení a ešte žijúci si určite pamätajú jeho rodičov, ktorí istí čas u nás žili a ktorí sa tešili  z prvorodeného syna Jozefa.

O Jozefovi som sa dozvedela dva roky po smrti môjho svokra v roku 1980 od jedného poľovníka, keď som zberala medvedí cesnak v "chynorianskom lužnom háji". "Medzi rečou" mi hovoril, že u nich v Chynoranoch majú aj umelca Jozefa, ktorý maľuje, pekne kreslí obrázky, najviac "pajty" za domami a hlavne, že je ochrancom prírody. Bohužiaľ, meno poľovníka si už nepamätám. Vtedy som ešte nevedela o tom, že Jozef Bezák má "korene" v Horných Chlebanoch.

Prišli starosti, ťažkosti a množstvo povinností a tak som na túto podstatnú informáciu pozabudla a na riadne dlhé roky... až dnes, po napísaní prosby pani starostke Chynorian, som celkom náhodou pri hľadaní vo svojich písomnostiach  objavila výstrižok z novín...  prečítajte si a oboznámte sa so životom človeka, ktorého prvý vdych a výdych zaznel práve v našej malej obci Horné Chlebany o ktorej všeobecne hovoríme, že sa v nej nenarodili a nepôsobili, netvorili nadčasové diela žiadne osobnosti vedy, techniky, kultúry a umenia.

Je na predstaviteľoch našej obce a na nás všetkých, či si vezmú/vezmeme "za svoje", že sa v našej obci narodil človek, ktorého diela sú nadčasové a majú čo povedať všetkým generáciám i to, že jeho život a tvorbu by sme mohli spoznávať prostredníctvom výstav jeho diel. Narodil sa u nás Človek s veľkým "Č" - insitný umelec.

 

 

Jozef  B E Z Á K

insitný maliar a učiteľ hudby

s rodiskom v Horných Chlebanoch

 

Jozef Bezák sa narodil *13. februára 1939 v Horných Chlebanoch, zomrel 22. apríla 1997.

 

Jeho sestra Mária je mladšia o tri a pol roka. Obe deti dostali mená rodičov, ktorí po sobáši niekoľko rokov bývali v bydlisku manželky a neskôr si postavili rodinný dom v Chynoranoch, takmer na okraji obce, neďaleko rieky Nitry.
Po vychodení povinnej školskej dochádzky v Chynoranoch absolvoval strojníctvo na SOU v Partizánskom, kde aj rozvíjal svoj talent pre hudbu na Ľudovej škole umenia. Úspešne absolvovanie ĽŠU prebudilo v Jozefovi túžbu po vyššej forme štúdia. Prihlásil sa na Štátne konzervatórium v Bratislave, ktoré ukončil maturitou v roku 1961.
Dráha učiteľa hudby sa tak mohla začať. Vyučoval klávesové nástroje na ĽŠU v Bošanoch, kde sa neskôr stal riaditeľom. Predpoludním, aj po vyučovaní trávil svoje voľné chvíle pri rieke.

 

Pán Marian Gajdoš napísal...
 

Pri listovaní stránok novín a listín, na ktorých sú zmienky o pozoruhodných udalostiach života môjho rovesníka a priateľa Jozefa Bezáka a sú ešte zachované v jeho rodine (u rodičov), aj v MO MS, som zistil, že sa tieto akosi zle zachovali. Napriek tomu, že boli uskladnené v obaloch a v skriniach, papier - najmä noviny - žltne, krehne, čo nevidieť sa začne lámať. Počul som, že papier archiválie napáda škodca a je nepríjemné pomyslenie, že sa vzácne dokumenty nezachovajú. Čo ak ten prostý baliaci papier, ktorý v počiatkoch svojej tvorby používal Jozef, napadne škodca?
Našťastie sú fotografie, videozáznamy, kopírovacie stroje a iná technika na zachovanie i sprostredkovanie Jozefovej výtvarnej tvorby.
Ozaj, ako sa on vlastne k tejto práci dostal? Veď bol školený hudobník a hudbu vyučoval, veľmi rád spieval a mal veľmi rád futbal. Načrime do tých zažltnutých listín archívu ...


Jozef spomína...
Bola raz jedna rieka. Tá rieka pretekala mojím detstvom. Ctili sme si jeden druhého a ja som bol ako ona. Tichá, pokojná, ale i búrlivá, divo bičujúca brehy a opäť ústupčivá, až krotká. Krásavica, rozdávajúca zdravie a život, ktorý pre mňa znamenal bezstarostné šťastie po sihotiach, voňajúcich medom. Tichý šum striebrošedých vŕb, spúšťajúcich hrubé vrkoče z prútia do priezračnej hladiny zahalenej tajom rozprávok o vodnárovej ríši. Krištáľové bystriny plné rýb. Na predelí bystrín a pokojnej hladiny rieky nad haťou mlyn, čo spieval dedovu pieseň, voňajúcu chlebom, tokom cez náhon turbín. Pustáky, zurčiace nesmiernou silou života. V tichých, večeroch mi stará hať znela uspávajúcimi melódiami hravých vodopádov. To všetko spájali listy plné kvetov, ktorých vôňa ma dodnes mámi spomienkami na prvú lásku...


Od školských rokov sa zapájal do hier mladších chlapcov a dievčat, s rovesníkmi rád hral futbal, opekal zemiaky a občas aj ryby, táboril, zručne hádzal sekerou i nožom do bútľavej vŕby. Malý priehoň, Veľký priehoň, Ostrovy, najmä ten malý, v Malom priehoni, okolie mlyna i Podtopoľné, Závodie, ale aj Oráce a Ostrov Volavky, to boli miesta detského šantenia na povodí rieky, aj polia krížov a stohov po žatve, či Pažiť (kde bola skládka ľanu Ľanárskych a konopárskych závodov) miesta zábavy a hier. Jozef občas - a nie veľmi rád - vytiahol harmoniku, na ktorej obdivuhodne hral. Vtedy sme my, čo sme radi spievali, mali sviatočnú chvíľu.


Jozef spomína...
Tam, ďaleko od ľudskej zloby som žil svoje detstvo až do čias, keď sa nad krajinu, ako v zlej rozprávke, vzniesol červený mor. Ničil zem, vzduch, vnikal do ľudských duší. Zmĺkla dedova pieseň o chlebe, i tiché vodopády starej hate. Pod čiernou masou, ktorá sa valila korytom rieky, zmizli ryby, zmizli sihote, lúky, i moja mladosť, pretože som si uvedomil, že zomiera rieka. Jej smrť sa hlboko vryla do mojej duše. V desivom chaose sa začala krajina meniť na veľké smetisko, v ktorom sa spolu s materiálnymi hodnotami tratila ľudská dôstojnosť, i samotný človek.
Vtedy som pochopil, že na trón sadla hlúposť, proti ktorej sa nedá bojovať...
Nás, “parťákov”, pri potulkách chotárom či na povodí rieky pri ohníčkoch, ale aj pochôdzkach večernou dedinou utvrdzoval o kvalite vzdelania, o láske k hudbe svojím spevom. Aj keď sme spievali radi, Jozefova účasť s druhým hlasom znamenala, že sa na uliciach, najmä na Primaskom, aj v neskorých večerných hodinách protestne nezatvárali okná. Spev náš vytváral vtedy pohodu na oboch stranách - tých, čo spievali, i tých, čo počúvali - nikdy nie necitlivo, tobôž nie urážajúco.

 

Spomínam si veľmi pekne na Veľkonočný pondelok v roku 1962. V spoločnosti tých, ktorí sa vybrali oblievať v skupine s Jozefom, boli okrem mňa môj brat Anton, Paľo Hlaváč, Ignác Vacval, Vlado Bezák a Miro Bebjak. Napriek nie práve vydarenému počasiu to bola kopa pekných zážitkov, veselých stretnutí, hudby a spevu - najmä zásluhou Jozefa. Dokázal vyburcovať spoločnosť k príjemnej zábave, pretože nikdy nenachádzal inšpiráciu v alkohole, ale naopak, v láske k hudbe a spevu.

A čo sa týka futbalu?

V závere šesťdesiatych rokov som už nebol aktívnym ani v "A” - mužstve, ani v jeho rezerve. Jozef, o niečo starší, sa tam začal presadzovať výbušnosťou i gólmi. Tréneri ho skúšali v “A”-čku, ale viac príležitosti dostával v “B" – mužstve. Bol typom hráča, ktorý vynikal najmä zodpovednosťou a oduševnením pre víťazstvo svojho kolektívu. Lopta pre neho nebola nikdy stratená. To všetko natrénoval na tzv."marakanách”, čo boli miniihriská s koreňami vo futbalových zápoleniach detských uličných družstiev s názvami: “AC koniec, Dunajplavba Primaske, ŠK Bukovec a podobne”. (Podobné mančafty mali aj Veľká ulica, Psota a iné časti obce).
Na malých ihriskách hrával “o dušu" a až do vyčerpania... súpera. Najbližší priatelia a svedkovia jeho obdivuhodného výkonu tvrdili, že Jožo Petrík (ako sme mu hovorili) v gumákoch uštval poľného zajaca ...


Jozef spomína...
Jednej noci som mal veľký farebný sen. Cesta, po ktorej som išiel, bola dláždená kamennými kockami, oboch strán lemovaná štíhlymi zlatožltými topoľmi. V diaľke sa črtali siluety mesta a postava muža v krátkom ošúchanom kožuchu a zajačej čiapke. Za uzdu viedol chatrného koníka, ťahajúceho sedliacky voz. Potom sa niesla hrkotavá ozvena kolies. Z prederavených bočníc žiarili slnečnice. Doštenák bol plný farby slnka a jasu. Zastali sme proti sebe. Spoznal som Vincenta. Uprene sa mi díval do očí a bez slova mi podal ruku. Mocný stisk vlieval do mňa prúd obrovskej sily a energie, ktorá začala vo mne prebúdzať túžbu po kráse. Bola to krása, ktorú som neštudoval..., ktorú som z diaľky poznal, ale o nej nerozmýšľal. Napokon sa ona stala mojou láskou osudovou...

Peripetie učiteľa hudby a riaditeľa Ľudovej školy umenia je ťažké uviesť podrobne, napriek tomu sa pokúsim uviesť to podstatné v skratke, V roku 1970 bol Jozef Bezák ako riaditeľ ĽŠU predvolaný k tzv.pracovno-politickým pohovorom pred komisiu odboru školstva Okresného národného výboru v Topoľčanoch. Jozef od mlada pomenovával veci pravým menom a nevedel ustupovať z postojov, ktoré zaujal a pre ktoré sa rozhodol z vlastných skúseností. Výsledok pohovorov nenechal na seba dlho čakať.

 

List

- ONV Topoľčany, odbor školstva, č. j. škôl-428/1970 zo dňa 28. okt. 1970, adresované riaditeľovi ĽŠU v Bošanoch Jozefovi Bezákovi.


Z rozhodnutia ONV odboru školstva pozbavuje Vás funkcie riaditeľa ĽŠU v Bošanoch dňom 31. 10. 1970 a ponechávam Vás na tejto škole ako učiteľa. V dôsledku toho dňom 30.10.1970 zastavujem vyplácanie Vášho funkčného príplatku.

Anton Mokoš, vedúci odboru.


No „neomylným“ sa toto opatrenie nezdalo dostatočné a preto onedlho nasleduje ďalšie:


“ONV Topoľčany, odbor školstva MV ROH pri ZDŠ v Bošanoch dňa 21.decembra 1970 rozväzuje s Vami pracovný pomer v zmysle ustanovenia §46 odst. 1, písm. e Zákonníka práce č. 65/1965 Zb v znení zákona č. 153/1969.


DÔVODY:
Pri pracovno-politickom hodnotení v zmysle uznesenia vlády č. 272, pohovorová komisia na základe Vašich výpovedí zistila, že vaše postoje k politickému dianiu a povinnostiam socialistického učiteľa, sú v rozpore s požiadavkami, ktoré sú na učiteľa kladené. Vaša ideologická vyspelosť je nízka, preto nie je u Vás záruka vychovávať našu mládež v duchu marxizmu - leninizmu...
Nasledujú poučenia.

vedúci odboru Arnold Mokoš


Učtárni ONV Topoľčany:
Na vedomie a zastavenie všetkých pracovných príjmov dňom 28. februárom 1971. Uzavrite mzdový list.

vedúci odboru Arnold Mokoš


Jozef spomína...
Do detstva sa vraciam často v spomienkach. Spomienky sú rajom, ktoré nám nik nemôže zobrať, no spomienky na stratený raj dokážu vyvolať peklo v duši človeka. Žil som vo veľkom červenom pekle, v ktorom človek proti svojej vôli nemohol byť človekom. Poznal som ľudí, z ktorých sálalo dobro i krása, ale aj ľudí, šíriacich zlobu, pre ktorú som nepochopený tam, na pustých brehoch mŕtvej rieky plakal, keď zomierali stromy.
Nikdy som "nelízal" päty nikomu, červeným ani bielym , Vincent ma thea, ja rodičov. Pomohli mi prežiť najťažšie chvíle života. V každom mojom obraze je kus ich pracovitých rúk.


Odbor školstva ONV v Topoľčanoch na impulz previerkovej komisie urobil koniec ambíciám Jozefa Bezáka učiteľovať mladej citlivej duši žiaka - hudobníka. Rozhodne sa však v živote Jozefa prebudila túžba dať poznané a prežité na papier. Združstevňovanie drobných roľníkov v ktorých pretrvávali desaťročiami zakorenené návyky spôsobu obrábania pôdy, bolo vykonané necitlivo. Chemická ochrana a hnojenie porastov a tým zasahovanie do životného prostredia bolo robené neprezieravo, unáhlene čistenie odpadových vôd veľkých závodov na hornej Nitre bolo úplne nedostatočné, rieka bola tak zásobená chemikáliami, že sa skutočne stala mŕtvou riekou.
Jozef ťažko prežíval okupáciu Československa a najmä "dočasný pobyt" sovietskych vojsk na našom území, schválený predstaviteľmi štátu. To všetko sa žiadalo ubolenej umelcovej duši vyjadriť verejne, nielen pred nejakou komisiou. Už to neboli iba krátkodobé impulzy v tvorbe, vyvolané dejom a obmedzené časom.
Sny a túžby vystriedal dlhodobý zámer vykonať niečo v prospech milovanej prírody. Za nemú prírodu písal Jozef sťažnosti, upozorňoval inštitúcie na nezákonnosť. Oblasťou jeho ochranného, i obranného postoja bol i náš Háj, ktorý si drancovaním, hraničiacim až s likvidáciou veľa vytrpel. Nie je ťažké uhádnuť, že začiatkom osemdesiatych rokov sa aj zásluhou Jozefa Bezáka tento stal štátnou prírodnou rezerváciou s názvom. “Chynoriansky luh” (úpravou Ministerstva kultúry SSR č. 3236 -1981 - 32 zo dňa 30.6.1981).

Jozef spomína...
Niekoľko týždňov po "stretnutí s van Goghom" som sa bezcieľne túlal poľom. Zastal som pri obrovskej table cukrovej repy. Bolo to zelené, slnkom zaliate more, v jeho strede sa nebadane pohyboval malý čierny bod. Osamotená babka okopávala repu. Tisíckrát som išiel okolo ľudí obrábajúcich pole, obdivoval som ich poctivú robotu, no ešte nikdy nezapôsobila na mňa tak mocne a strhujúco. Žena na sklonku života sa púšťa do veľkého zápasu, s motykou v ruke chce pokoriť zeleného obra. Bol to obraz žiariaci silou, ktorá mnou skrz - naskrz prenikla. Rozbehol som sa domov.
Z otcovho stolárskeho ponku som vytiahol ceruzu, vzal kus lepenky, hárok baliaceho papiera a zadýchaný som sa vrátil k babke. Pokojne pracovala. Rytmicky presne a neúnavne ponárala motyku do zeme, občas sa zohla a vytrhla zelinu. Po chvíli vystrela chrbát, ruky zložila na motyku a zrak uprela na koniec dlhého radu, aby v duchu odhadla, koľko ju toho ešte čaká.
Zem, nebo, tvár, veľké kostnaté ruky a zaprášená zástera splývali v dokonalej jednote, v harmónii, ktorá ku mne prehovorila zrozumiteľnou rečou. Bol som posadnutý zachytiť aspoň kúsok božskej dokonalosti...


Bezprostredne po hovoroch roku 1970 bol naňho vyvíjaný nátlak, mal zmeniť názory, postoj k zriadeniu, navrhovali mu nové pohovory s možnosťou všetko odvolať. Keď odmietol, nasledovala strata zamestnania a prenasledovanie, ktoré zanechalo na jeho zdraví, najmä na psychike, trvalé následky.


Napriek tomu v januári roku 1973 v Galérií mladých SÚV SZM v Bratislave mal samostatnú výstavu.

 

Z ohlasov a postrehov verejnosti vyberám:


Socialistický dnešok zo dna 24. 1. 1973, str.3 Výstava Jozefa Bezáka, autor článku Ľubomír Urban.


"Tento mladý umelec žije a tvorí v Chynoranoch a našej verejnosti nie je ešte príliš známy: prvýkrát sa jej predstavil vlani na jeseň na celoslovenských Trienáloch insitného umenia v Bratislave. Jeho obrazy vzbudili v radoch odborníkov značnú pozornosť. Momentálne má svoje obrazy aj na výstave v Dánsku, odkiaľ majú byť reinštalované aj do Nórska a Fínska.
Rozsiahla expozícia v Galérii mladých je vlastne prierezom šesťročnej tvorby, počas ktorej si autor vytvoril vlastný, svojský štýl. Jeho nevšedný talent je zvýraznený citlivou, ale nie preexponovanou, výtvarníckou skladbou, zaujímavou filozofiou i netradičným spôsobom tvorby. Je očarený krásou života okolo seba, krásou ľudskej práce i zábavy...”
 

Viera Budská, Umenie srdca, Sloboda, 19. 1. 1973, str. 4,


Už podtitul článku pod obrázkom roľníka, opúšťajúcom svoje role, ťahajúceho prázdny voz do družstva, veta napovedá: "Objavil sa slovenský van Gogh?"
V rozsiahlom článku sprostredkuje autorka pohľady, poznatky Jozefa Bezáka na niektoré uverejnené práce - uhlokresby a v závere konštatuje:

"Dali by sa vymenúvať ďalšie práce. Každá z nich má svoje vlastné poslanie, každá je skielkom z pestrého kaleidoskopu života. Jozef Bezák sa s nimi nerád lúči, nerád ich komukoľvek predáva. Sú jeho myšlienkami, každá z nich je kúskom srdca. Poznala som jeho tvorbu už k 3. Trienále v bratislavskom Dome kultúry, no tento rozsiahlejší pohľad na tvorbu bývalého učiteľa, insitného umelca Jozefa Bezáka, ma napriek tomu prekvapuje. Prýšti z hlbín duše, je čistá, úprimná, no zároveň obsahuje hlbokú ľudskú filozofiu, je preniknutá nevšedným talentom mladého tvorcu..."


Výstavu v Galérii mladých SÚV SZM navštívilo veľa priateľov a známych, zástupcov podnikov a spolkov. Mnohí iba ako “fanúšikovia”, iní aj kritickým pohľadom, avšak všetci so živým záujmom a pochopením zapisujú svoje postrehy v denníku výstavy (trvala od 9. do 31. januára 1973). Prevláda v nich optimistický pohľad na rozvíjanie talentu autora výstavy a nádej na tvorbu vo farbe. Cítiť hrdosť rodákov, ktorí sa jej zúčastnili, ale aj tých, rodičia ktorých žijú v Bratislave.


V liste Jozefovi sa na tému výstav vyjadruje priateľ Bohdan:


“Jozef!
Čítam o tebe v Smene. Od radosti plačem,... ver mi,... čo iné Ti mám povedať. V krátkej budúcnosti cestujem do Bratislavy. Čírou náhodou som mal 7. januára o Tebe kázeň. Mal som podobné slová v nej, aké som o dva dni neskôr čítal v Smene.
Si šťastné dieťa! Nech ťa Boh opatruje ..."

Kňaz Bohdan Galvánek v knihe návštev 18. januára 1973.


Jozef spomína ...
V kresbách sa nesnažím kŕčovite, za každú cenu vytvoriť čosi nové. Tomu, kto sa chce príliš rýchlo dotknúť hviezd, často samotná pravda, skrývajúca najvyššiu hodnotu a podstatu života, uniká. Som absolútny samouk. Pri pohľade na moje prvé obrazy, kreslené uhlom, mi ako maliarovi nedáte žiadnu šancu. Medzitým, čo som cítil a tým, čo som dokázal zachytiť na papier, boli nekonečné diaľavy...

 

20. decembra 1983 Jozefovu tvorbu v Los Angeles americkej verejnosti predstavil obdivovateľ jeho výtvarného prejavu pán Jiří Zavřel a pri tejto príležitosti sa v štvorjazyčnej publikácii so sériou 19 uhlokresieb vyjadruje takto:


“Bezák je dnes neznámým umělcem. Je však tajně slavným gigantem, kterému bude-li umožněno, aby byl světu představen v plné své tvúrčí síle, zastíní vše v čem dnešní světové moderní umení doslova tápe."


To Jozefa napĺňa radosťou a inšpiruje jeho tvorbu 0 nové - už farebnejšie - pohľady na život, napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu, i rodinným problémom. Pri svojej húževnatosti a po vášnivých dišputách so svojím žiakom Jozefom Košíkom, ktorého oboznamuje a ovplyvňuje, zvláda techniku olejomaľby, zmeniac iba predmet záujmu na živú prírodu, objekty, charakterizujúce chotár obce a okolia rieky, najmä typické chynorianske pajty.
V tvorbe a odkaze prevláda naďalej smútok i bolesť (prípadne hnev). Na sklonku života, už v boji so zákernou chorobou, spolupracuje s redakciou Duchovného života Slovenskej televízie Bratislava na realizácii filmu “Ajhľa, človek” o svojej tvorbe a pohnutom osude. Naposledy zaznieva jeho hlas verejne.
Jozef Bezák zomrel 22. apríla 1997 iba niekoľk
o dní predtým, ako STV film odvysielala.

 

 

 

Ukážka z tvorby

insitného maliara Jozefa Bezáka

pod názvom

 

"Desatoro"

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Tu je výstrižok z Chynorianskych novín...

 

         

 

Mapa Chlebian

ODKAZY
 na moje weby
 
  Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Slovania: http://slovania.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Svadba Chlebany: http://svadbask.unas.cz
Jedovaté  bylinky: 
http://bylinky.czweb.org
Rôzne obrázky a fotky: http://cezmin.wz.skk
Cintorín - Cemetery:
http://cemetery.zaridi.to
Jánska noc v histórii: http://cbjanskanoc.ic.cz
Milujem pani P...:
http://milujempanip.wz.czz
Múdra ako rádio: http://mudraakoradio.euweb.cz
Ľudový básnik Michal:
http://michalkrpelan.wz.cz
Obec Horné Chlebany: http://hornechlebany.unas.cz
Moje CB rádioamatérske hobby:
http://cbrsk.euweb.cz
Obec Horné Chlebany:
http://hornechlebanya.unas.cz
Vianoce - história, zvyky:
http://www.vianocesk.wz.cz
Veľká noc v kresťanských zvykoch:
http://velkanoc.czweb.org
Cezmín: ako ker aj ako môj alias:
http://cezmin.czweb.org
Prežila svoju smrť - Glória Polo:
http://gloriapolo.czweb.org
Vianoce - história, zvyky: http://vianocechristmas.czweb.org
Svadba - Wedding - starejší Chlebian: http://svadbaask.unas.cz
  Pani Príroda: http://milujempanip.wz.cz a
http://eufrosyne.wz.cz
Svet bábik a tvorcovia-priatelia z netu:
http://svetbabik.czweb.org
Milujem pani s veľkým P...: http://www.cezmina.szm.sk  a
http://agika.szm.com
Stránky, ktoré som urobila zdarma iným
Olympionik z Liptova: http://olympionikholub.wz.sk
Ranná Sedmička:
http://rannisedmicka.wz.cz
Dieťa a jeho práva:
http://dieta.czweb.org
Bulldog:
http://buldog.czweb.or
[ Späť | Dopredu ]
by Cezmín Slovakia 1999